Венцислав Арнаудов, Юмрукът, 2018

 

1. Poézia, ktorú tvoríme, je politickou, v konečnom zmysle jednoznačne a konkrétne vymedzujúcou medzi priateľom a nepriateľom. V momente nášho formovania ako skupiny básnikov sa našimi zrejmými nepriateľmi, ktorí nepodliehajú opätovnému prerokovaniu, stávajú: a) lifestylová literatúra vo všetkých jej podobách, b) literatúra, ktorá parazituje na univerzitnej infraštruktúre a c) komerčne orientované pokusy o hybridné incesty medzi bodmi a) a b).

1.1. Pod pojmom lifestylová literatúra rozumieme produkt, ktorý je kontrolovaný mechanizmami dopytu a ponuky, v ktorom autor väčším alebo menším stupňom uvedomovania si hľadá odpoveď na potreby, vytvorené spotrebiteľsky orientovanou „kultúrou seba samého“, inými slovami je to púštna miráž, že môžeme vytvoriť svoje „ja“ na základe spotrebiteľských produktov a služieb. Autorský moment pri týchto produktoch je nepriamy a so zníženými očakávaniami, uspokojenie ktorých predpokladá odmietnutie estetickej – a často aj etickej – autonomity produkujúceho subjektu. V tom zmysle môžeme lifestylovú literatúru pokladať za komerčný ekvivalent postmodernej koncepcie „o smrti autora“, v ktorej sa tento typ literatúry vyskytuje a hanblivo nelegálne žije spolu s „vysším“ (univerzitným) postmodernizmom.

1.2. Obaja partneri – lifestylová literatúra na jednej strane a akademický postmodernizmus na druhej strane – sa majú prečo bezhlasne hanbiť ako jeden pred druhým, tak aj pred čitateľmi. V delikátnejšej pozícii je postmodernisticky nadšená literatúra, ktorá parazituje na univerzitnej infraštruktúre. Napriek teoretickému alibi na vyrovnanie „vysokého“ a „nízkeho“, vyšší partner vo vzťahu sa nemôže zbaviť zvyšku svedomia, najmä keď sa treba spoľahnúť na aktuálne v západnej akadémii ľavých diskurzov. V konečnom dôsledku – aj keď je rétorika ľavá – viac teoreticky naladený partner v podstate v hodnotení lifestylovej produkcie siaha po neoliberálne trhovej legitimácii: „najpredávanejší bulharský spisovateľ“, „najvydávanejší bulharský spisovateľ v zahraničí“ a podobné vzorce komerčného úspechu. Osobitnou otázkou je, do akej miery je tento úspech reálne komerčným alebo sa zakladá na obyčajnom pre bulharskú spoločnosť ako celok oligarchickom zraste súkromných záujmov a privatizovaných štátnych (v konečnom dôsledku) zdrojov.

1.3. Pod pojmom literatúra, parazitujúca na univerzitnej infraštruktúre, rozumieme napriek hodnotiacemu odtieňu prívlastku parazitujúca predovšetkým (aj nepejoratívne) sociokultúrna, objektívna skutočnosť hospodárskej potreby píšucich spoliehať sa na nízke, ale pomerne pravidelné príjmy učiteľskej mzdy (alebo doktorandského štipendia), ktorá nie je spojená s každodennou 8-hodinovou pracovnou dobou. Čo v praxi znamená, že ak nie si pripravený predávať svoje písanie a sám seba ako píšuceho človeka, práca na univerzite je legitímnym a dôstojným výberom píšuceho človeka. Neprijateľný parazitujúci moment nastáva a znásobuje sa vtedy, keď univerzitná infraštruktúra (bezplatné disponovanie priestormi a miestnosťami, prístup k médiám a vedeckým výberovým konaniam na základe akademických titulov a hodnotení, v konečnom zmysle verbovanie publika zo študentov, ktorých treba učiť a skúšať) je použitá na skreslenie konkurenčného literárneho prostredia v prospech univerzitných učiteľov, ktorí sa zároveň takto prezentujú aj ako básnici.

1.4. Teraz je ten pravý moment stretnúť sa s najdôležitejšou otázkou pri definovaní politického vymedzovania medzi priateľom a nepriateľom. Otázka za 1 mil. dolárov: prečo nám treba nepriateľov? Odpoveď je jednoduchá, prekvapivo jednoduchá: desaťročný mierový prechod v literatúre na konci 90-tych rokov zapríčinil vymedzenia „priateľ – nepriateľ“ v životne dôležitom čine rekonštrukcie produktívneho napätia v literárnom poli. Degradácia politického systému, ktorú začal bulharský Simeon II[1], má svoj presný ekvivalent v literárnom systéme: zmena radikálneho politického potenciálu postmodernizmu 90-tych rokov na depolitizovaný kariérny akademicko-politický zdroj, vhodný na mierne párenie s lifestylovou literatúrou s cieľom dosiahnuť optimálne komerčné hybridy. Návratom radikálnej politizácie do literárneho poľa otvorene vyhlasujeme depolitizovaný akademicko-korporatívny postmodernizmus/neoavantgard, lifestylovú literatúru a ich komerčne optimizované hybridy za našich nepriateľov.

1.5. Kým žijeme v rámci kultúry viktimizácie, slušne vychovanej každou nasledujúcou vládnucou mocou, vieme, že status mierneho prechodu v literatúre, ktorý sme vyhlásili za nášho nepriateľa, si nenechá ujsť príležitosť vyhlásiť sám seba za našu obeť. Nebude ani prvým, ani posledným, keď si skutočne a symbolicky bohatí a mocní dajú masku obete. V podstate sa celá kultúra mierového prechodu, vybudovaná starými socialistickými elitami, zakladá na zablokovaní každej prejavy slobody pomocou vyhrážky, že budú „obeťami“. Vieme, že klamú a obhajujú privilégia, bojujúc o ne, a dávajú si masku obete. Tvrdíme, že za maskou obete sa skrýva status mierového prechodu v literatúre, skupinová promiskuita lifestylu a akademizmu.

2. Nová sociálna poézia, zrod ktorej vyhlasujeme týmto naším manifestom, je predovšetkým poézia rehabilitovanej postavy autora – rehabilitovaná po lifestylovo-akademickej konzumácii jeho „smrti“. Bezočivá komercionalizácia R. Barthesovej koncepcie je de facto podpísanie jej rozsudku smrti. Komerčne optimizované hybridy  medzi lifestylovou literatúrou a „vyšším“ akademickým postmodernizmom prakticky neodvratne zabili a pochovali revolučno-anarchistický potenciál idey o „smrti autora“. V tejto situácii vyhlasujeme vzkriesenie autora ako posledného garanta možnosti o estetických aktoch, t.j. o slobode. Pred našimi očami sa premieta film, v ktorom bolo teoretické zavrhnutie autora do žľabu literárneho poľa akési alibi o jeho umiestnenie ako tovar v signálne oranžovej trafike vládnucej moci formou médií, vedeckých porôt, grantov, prekladov, štátnych vyznamenaní. Takýto autor je už mŕtvy a páchne. Nech žije autor ako posledný garant slobody!

2.1. Rehabilitácia postavy autora ako subjektu, ktorý musí mať zodpovednosť v etickom pláne, je usmernená do srdca temnoty režimu mierového prechodu: niet pravdy, ergo konáme, „pracujeme“ pre svoju literárnu a akademickú kariéru, akademická literatúra sa píše nami samotnými a zároveň tým robíme literatúru a hráme futbalový zápas a odpískavame v ňom penalty. Ak sa v 90-tych rokoch relativizácia pojmu o pravde stávala v režime hry, ktorý znižoval dogmatické „pravdy“ ideológie starého režimu, v 10-tych rokoch storočia tento akademický lifestylový relativizmus nadobudol reálne politické a reálne ekonomické rozmery korporatívnej privatizácie spoločenského literárneho zdroju. V tejto situácii vyhlasujeme, že sme za literatúru pravdy, čo je rodovým pojmom nášho vnímania novej sociálnej poézie. Tvorcovi hry sami ju ukončili vo svojej pravde akademických aparátnikov a lifestylových ikon. Nová sociálna poézia ako literatúra pravdy je naša vôľa vrátiť literatúre slobodu a vyslobodiť ju od aparátnických (straníckych) akademických hier a lifestylového komerčného obchodovania do smrti.

2.2. Poézia 90-tych rokov vo svojich vrcholových úspechoch, spojených s menami básnikov Ani Ilkov a Zlatomir Zlatanov, sa nikdy nevzdávala estetiky vznešeného ako transmisie medzi literárnym a politickým v podmienkach neukončeného projektu moderny. Akademický postmodernizmus, ktorý sa odvoláva na týchto básnikov ako svojich učiteľov, vníma od nich predovšetkým diskurzívnu hru a hru s postštrukturalistickými slangami a vynecháva na pozadí mohutnú estetiku vznešeného, ktorá má politické ako svoju poslednú existenčnú stávku. Symptomatickou je zmena, prehlbujúca sa s pokrokom mierového prechodu v 10-tych rokov 20. storočia, ktorý smeruje od znechutenej estetiky vznešeného k otvorenejšiemu komerčnému objímaniu estetiky krásneho. Najúspešnejším hybridom medzi akademickým modernizmom a lifestylovou literárnou estetikou krásneho sa stáva komerčnou nevyhnutnou podmienkou, ktorá ponúka reálne politické recepty – „protestujúci človek je krásny“ – ktoré boli priamo zapojené do kampane Ministerstva vnútra proti protestom v lete roku 2013. Nová sociálna poézia kategoricky a silne podnecuje estetiku vznešeného ako prostriedku na navrátenie politickej radikálnosti v literatúre a spoločnosti, ktoré sú demoralizované estetizáciou politického v rámci komerčnej hybridizácie akademického postmodernizmu a lifestylovej literatúry.

2.3. Estetika vznešeného je sekulárnym zástancom teológie v situácii sociálno-historickej (informačno-technologickej, bio-technologickej atď.) zostupujúcej transcendencii a tiež aj vo fundamentálnej diferenciácii hodnôt, ktoré nepodliehajú opätovnému prerokovaniu v rámci západnej civilizácie. Slobodu, ktorú chceme literatúre vrátiť, je neodmysliteľná bez neustúpiteľného zdržania autonomity poetického voči ideológiám trhu, štátu a vedy. Ale táto autonomita nestačí na realizáciu podmienok na možnosť slobody, ktorú hľadáme. Ako aj rehabilitácia autora ako estetického subjektu, tak aj koncepcia o literatúre pravdy sú neodmysliteľnými bez transcendentných odôvodnení. Na vlastné oči sme videli, kým sme aj zostarli, kam vedie hrané pozostávanie subjektu a pravdy, ktorého posledné odôvodnenie môže byť jedine transcendentné – priamo preplatením hry s akademickým a komerčným. Bez estetického subjektu (ktorý podlieha zodpovednosti) a pravdy, ktorého posledné odôvodnenia sú transcendentnými, neexistuje sociálna spravodlivosť. Bez zúrivosti a spravodlivosti niet sociálnej poézie.

09.09.2016 Sofia

 

[1] Simeon II (1937) – Simeon Sakskoburgotský, známy aj ako cár Simeon, je bulharským monarchom, ktorý sa po dlhodobom pobyte vo vyhnanstve počas socialistického režimu vrátil do Bulharska a pôsobil ako politik. V rokoch 2001 – 2005 zastával funkciu predsedu bulharskej vlády (Pozn. prekladateľky).

Preklad z bulharčiny do slovenčiny Daniela Konstantinova

 

списание „Нова социална поезия“, бр. 17, май, 2019, ISSN 2603-543X

 

 

Comments

comments

Вашият коментар

Вашият имейл адрес няма да бъде публикуван.

Този сайт използва Akismet за намаляване на спама. Научете как се обработват данните ви за коментари.